Vianoce... hovorí sa im čas lásky, pokoja, porozumenia, ale dnes ide skôr o stres, zhon a behaní po obchodných centrách...Často krát, keď prechádzam mestom premýšľam kam sa všetci tí ľudia naháňajú. Ja si pamätám Vianoce pred rokmi, keď som bola malé dievčatko a všetko malo svoj zmysel, dodržovali sa tradície a zvyky, ľudia sa na uliciach zdravili, priali si krásne sviatky, pomáhali si. Vianoce boli o čase strávenom s rodinou, blízkymi, o tej čarovnej atmosfére na ktorej sa podielala celá rodina. Rokmi akosi pozorujem, že sa to v dnešnej dobe vytráca. Ľudia sa predbiehajú kto bude mať krajšiu a drahšiu výzdobu, kto kúpi najdrahší dar, kto pôjde kam na lyžovačku. Mali by sme sa zamyslieť o čom presne Vianoce sú..
V piatok sa mi prihodilo niečo, čo ma donútilo zamyslieť sa nad každodenným kolobehom, nad sviatkami a ľuďmi. Začalo to takto...
Ráno sa zobudím ako každé ráno... Budík zvoní 5:20 (vtedy vstáva môj priateľ do práce), vstanem otvorím dvere izby, prejdem cez obývačku , otvorím dvere na chodbu a pred dverami sedia dve malé klbká - moji dvaja mačací asistenti Salem a Julinka, ktorí každé ránko 5:20 čakajú na raňajky :). Prejdem cez chodbu do kuchyne, naplním im misky dobrotkami, pohladím ich, otvorím chladničku, zabalím drahému niečo dobrého do práce, pusa pri dverách, otočenie kľúčika v zámku a hurá ešte na chvíľku do postele. Moja hlava však málokedy vypne a tak to pol hodinke ležania vzdávam, obliekam sa, postavím vodu na čaj, vyťahujem farby, veci na balenie balíčkov, zalievam čaj a púšťam sa do práce. Vonku je šero, v byte tma, zapaľujem sviečky , lampu a premýšľam popri práci čo skôr urobiť, čo je efektnejšie, koľko balíčkov zabaliť a odniesť dnes na poštu. Čas uteká a ani sa nenazdám už je pol druhej. Zvoní telefón. Dvíham a dozvedám sa , že priateľ končí v práci o štvrtej, ale ešte musí skočiť do tlačiarne niečo vybaviť ohľadom mojich kalendárov a nestíha ísť zaplatiť internet, tak prichádza otázka, či tam môžem skočiť ja. Pravdaže, veď aj tak musím ísť do mesta. O 15:30, si obliekam kabát, obúvam čižmy, beriem kľúčik od auta a vyrážam. Cestou pozerám na výzdoby, svetielka všade v oknách a premýšľam kde zaparkujem aby som to nemala ďaleko. Napadne ma parkovisko kauflandu. Už pri parkovaní si všímam jedného pána, nie moc pohľadného, vyzerá ako nejaký asociál, vychudnutý, navyše pravdepodobne s nejakým menším postihnutím tváre.. Dávam si dve a dve dokopy a došlo mi, že ide o bezdomovca alebo naozaj o prípad v hmotnej núdzi. Parkujem, vystupujem z auta a vidím, že spomínaný pán zastavuje ľudí a niečo sa pýta. V duchu si vravím: "snáď ma nezastaví",..opak bol však pravdou, samozrejme pán vykročil mojím smerom s prosbou , či nemám jeden stravný lístok. Ja v tom zhone ( mám iba 15 minút na vybavenie platby lebo o 15 minút zatvárajú) a znechutená pánom iba stroho odvrknem: " nie, nemám nič, ponáhľam sa ". Prídem k budove, nastúpim do výťahu a stlačím číslo poschodia, kde sa platia platby za internet, v hlave mám stále obraz toho hrozne vyzerajúceho pána. Behom pár minút je internet vyplatený a ja cestou k autu stále premýšľam nad tým stretnutím s pánom žobrajúcim na parkovisku, nejak ma to stále máta... Prídem na parkovisko a pán tam stále je, chodí od človeka k človeku, ľudia ho ignorujú, alebo iba kývu hlavou, že nič nemajú. Príde mi ho ľúto.. Obzerám sa dokola a vidím tam ľudí s plnými nákupnými košmi, ľudí na drahých autách, ľudí v teplučkých kabátoch o akých sa pánovi môže len snívať, ľudí vysmiatych od ucha k uchu a nik z nich mu nedá ani len pohľad. V hlave si premietam ako som reagovala ja a pomyslím si aká som bola hlúpa a že som sa zachovala presne tak isto ako všetci, pritom ten človek za tú situáciu v akej je možno naozaj nemôže a možno je naozaj hladný, alebo niečo súrne potrebuje. Viem, väčšina z nás si o takýchto ľuďoch myslí, že žobrú kvôli peniazom na chlast, ale nemôžme predsa všetkých hádzať do jedného vreca. Po chvíľke vytiahnem peňaženku a skontrolujem hotovosť , keďže ja väčšinou všade platím kartou, pretože mám slovenský účet a žijem v Čechách. Pozerám, usúdim - áno mám tam nejaké drobné, tak super. Ohliadnem sa okolo, hľadám nejaký stánok s jedlom, ale nikde nič, tak vykročím do kauflandu, prejdem dverami a tam je stánok s bagetami a žemlami. V pulte pod sklom, majú posledné dve väčšie bagety s veľkou oblohou. Jasný výber..., žiadam pani o tie posledné dve bagety a prosím ju aby mi ich zabalila. Platím a kráčam na parkovisko, rozhliadam sa, kde je ten pán v ošumelom odeve s nie moc vábivým vzhľadom. Po chvíľke vidím pána pri inom pánovi ktorý vykladá nákup a odháňa ho. Vykročím k pánovi a so slovami:" prepáčte, stravný lístok síce nemám, ale nech sa páči, tu je aspoň nejaké jedlo", podávam mu sáčok s bagetami a pán nemá slov. Skôr ako sa stíha spamätať sa otáčam a vyrážam k autu. Na chrbte cítim pohľady ľudí čo postávali pri autách, alebo nakladali nákup. Pán sa za mnou rozbehne so slovami: "Děkuji velmi pěkně, víte já tu stravenku potřebuji na to, abych si mohl vyzvednout inzulín". Usmejem sa a odpovedám, že ma to mrzí, že nemám pri sebe hotovosť toho stravného lístka, ale tak , že som aspoň takto chcela pomôcť. Lúčime sa , sadám do auta, púšťam kúrenie v aute a sledujem pána. Pán s miernym úsmevom rozbaluje jednu z bagiet a púšťa sa do jedla, vyzerá, že si to naozaj váži a že má naozaj hlad. V tom sa stalo niečo, čo som nečakala. K pánovi vykročí pani, ktorá poblíž nakladala do auta nákupné tašky a podáva mu peniaze, usmejem sa a v hlave mi prebehne myšlienka ako málo stačí k tomu urobiť niekomu radosť a rozpútať niečo, čo môže niekomu pomôcť. Možno keby moje rozhodnutie v tú chvíľku nepadlo a keby som k pánovi nevykročila ja a nepodala mu jedlo, tí ľudia by si ani nevšimli, že naozaj mu nejde o alkohol ale potrebuje pomôcť. Ako som vychádzala z parkoviska všimla som si ďalšieho pána , čo mu podával mince, usmiala som sa a povedala som si: "o tomto sú predsa Vianoce :) "...
Vianoce nie sú o štedrom dni, ani o drahých darčekoch, ale o pomáhaní, vážení si jeden druhého a o skutkoch , ktoré by sme mali robiť denno denne , nielen počas sviatkov, ale počas celého roka. Možno niekomu táto moja osobná skúsenosť príde banálna, ale povedzme si úprimne, keď každý z nás bude myslieť presne tak ako ja pri tom prvom stretnutí na parkovisku s pánom a budeme odsudzovať ľudí iba kvôli vzhľadu a tomu, že nám osobne nie sú moc sympatický, tak sa v tomto svete nikdy nič k lepšiemu nezmení. Preto ak pôjdete mestom, dedinou, alebo budete vidieť, že niekto potrebuje pomoc, nehanbite sa podať pomocnú ruku, nikdy neviete kedy ju budete potrebovať od niekoho vy. Pre mňa bol tento deň skoro ako každý a predsa iný, poučila som sa a snažím sa na svet pozerať inak. Nepotrebujete mať milióny na účte aby ste niekoho potešili, alebo mu pomohli. Občas stačí maličkosť, ale aj tá maličkosť môže spôsobiť niečo väčšie, pretože ak sa tých maličkostí spojí viac môžu z nich byť veľké veci :).
Ja sa často stretávam s tým, že kopu známych aj ľudí čo v niečom podnikajú sa ma pýta, prečo sa trápim výrobou darčekov a prečo pribaľujem darček navyše ku každej objednávke /balíčku. Ja sa vždy nad touto otázkou pousmejem a poviem: "predsa len tak, pre radosť ", na čo vždy dostanem reakciu, "veď ale takto prerobíš". Viete, ja si myslím, že aspoň malá drobnosť poteší. Prečo by niekto nemohol dostať niečo len tak, pre radosť ? Ja keby môžem a neplatíme nájom, hypotéku a rekonštrukciu našej starej vilky, tak by som aj na Vianoce každej osobe čo poznám, alebo u mňa v obchodíku nakúpila poslala aspoň vianočnú pohľadnicu. Pýtate sa prečo? Odpoveď je jednoduchá - pre radosť , lebo radosť treba rozdávať a nikdy jej nieje dosť.
Tento článok ale nieje o mne, nieje o balíčkoch a darčekoch, ani o predaji, ale je o ľuďoch, skutkoch a pravom zmysle Vianoc, ktorý si málokedy uvedomujeme.
A ak máte náladu dám vám jeden tip na film. Dnes som natrafila na jeden pekný film, ktorý mi trošku pripomenul piatkovú príhodu. Film má názov - Vánoční anděl a je aj na youtube :).
Každý z nás sa môže stať Vianočným anjelom a nielen počas Vianoc.
.JPG)
Prajem Vám krásny, pracovný týždeň a advent, aby každý deň a naše skutky mali zmysel a nepremrhali sme náš čas zbytočne.
Tatiana.M/ Taf2handmade