Život je len jazda...

21.01.2020

Život je len jazda...

    Sú dni kedy má človek pocit, že životné plány sa rúcajú ako domčeky z kariet. Samozrejme život prináša aj svetlé aj temné dni a chvíľky. Určite poznáte pocit, keď si už myslíte , že je všetko na dobrej ceste a zrazu sa vám do cesty postaví prekážka, o ktorej pochybujete, či ju zvládnete... Život je ako pierko na vážkach.. chvíľku je stabilný ale stačí malý vánok a môžete byť dolu.

   Občas mám už dosť riešenia problémov okolo mňa, mojich a problémov mojich známych. Najradšej by som sa zbalila a utiekla niekde mimo toho všetkého, kde na mňa nebude žiadny tlak z okolia, kde sa neriešia iba peniaze, kde  človek ráno vstane a len tak bez stresu, bez rozmýšľania toho, čo všetko musí za deň stihnúť aby prežil , si dá raňajky. Dnešný svet je uponáhľaný, deprimujúci, miestami sarkastický... Ľudia blúdia ulicami bez duše, úsmevy sú nahraté a všade okolo je pretvárka.  Človek sa nemá ani s kým porozprávať, lebo pri najbližšej príležitosti mu osoba ktorej sa zverí podkopne nohy, len aby jej niečo z toho kaplo. V živote som sa naučila na svet dívať pozitívne, teda aspoň sa o to snažím, ale nie vždy sa to dá. Každý si myslí aký je život umelca skvelý...ráno vstať, robiť čo vás baví a robiť z tepla domova, ale nik nevidí pozadie toho všetkého. Vstávanie skoro ráno, práca až do ranných hodín. Makanie aj keď váš zdravotný stav nieje najlepší, ale proste makať sa musí, musíte zatnúť zuby a makať, lebo nebude z čoho zaplatiť odvody a výdavky na domácnosť. 

   Práca cez víkendy, sviatky, dovolenky. Nonstop iba práca. Vymýšľanie nových vecí, aby sa človek vôbec uživil a keď zaplatí všetky odvody, materiál a výdaje neostane mu nič okrem pár drobných na domácnosť a aj to nie vždy. Vnášanie pozitívnej energie do obrazov aj keď sa cítite pod psa a najradšej by ste sa zachumlali do deky a zabudli na okolitý svet. Toto všetko my umelci prežívame a aj napriek tomu sa do svojej tvorby snažíme vkladať radosť a pozitívum...

   Nemusíte sa báť, nemám syndróm vyhorenia, svoju prácu milujem, len občas prídu ťažké dni, kedy sa potrebujem vyrozprávať aspoň takto cez môj blog, aby sa mi uľavilo na duši. Keďže tu, kde žijem, vo svojom okolí, nikoho nemám a nie vždy sa mi chce o tom rozprávať. Ja uprednostňujem radšej vyliatie duše na papier, pretavením do obrazu alebo v podobe pár riadkov.

   Život ma zatiaľ naučil nevzdávať sa... aj keď ťa zhodí niečo na kolená, treba si ich oprášiť a vstať, aj keď občas sa ocitnete v bezvýchodiskovej situácii. Áno samozrejme niekedy je to ťažké a bolestivé, ale stojí to za to. Nikdy nevieme ako sa z toho ponaučíme a k čomu nás ten pád mal priviesť. Všetko, čo sa deje má svoj význam a možno sme na svete práve preto aby sme to pochopili, poučili sa z vlastných chýb  a pohli sa v tom ďalšom živote zase o niečo ďalej. Snažím sa život žiť najlepšie ako viem a robiť veci tak, aby som ich v budúcnosti neľutovala, ale nie vždy sa mi to darí. Snažím sa každý deň vstať a nájsť v ňom aspoň niečo pozitívne, ale sú dni kedy som vyčerpaná, bez nápadov, nálady, chuti, prežiť ho s úsmevom. Ako sa vraví po búrke vyjde slnko a tak to treba brať , že všetko zlé a negatívne raz skončí...

   Mne občas pomáha, keď sa trochu prevetrám.. Zoberiem Bonnie a zatúlame sa do lesa za domom, kde je ticho, žiadny ľudia a môžem len tak premýšľať, nechať myšlienky voľne plynúť...

   Mám pocit že roky, dni a  mesiace mi ubiehajú ako voda, tečúca, prudká, ktorú nejde spomaliť či odkloniť. Minulý rok priniesol toho veľa. Našla a spoznala som starých aj nových priateľov, stretla nových ľudí, naučila som sa trošku otvorenosti okoliu.

   Naučila som sa pochopiť náznaky svojho tela, keď dáva výstrahu, že už treba dať oddych , lebo bude zle.  Viem , že som nestihla ani polovicu plánov čo som mala  v minulom roku, ale aspoň jedno predsavzatie v tomto novom som si dala a snažím sa ho dodržať. Aspoň v noci som si vyhradila čas na čítanie. Čítanie nie z monitoru a časopisov, ani facebookových profilov, ale z kníh, ktoré v sebe ukrývajú príbehy a svety , kde môžem utiecť aspoň na malú chvíľku. Utiecť z tohto uponáhľaného sveta, aspoň trochu zasnívať. Zabudnúť na problémy a starosti ...Milujem ten pocit a podľa mňa ho nikdy žiadny monitor nenahradí. Občas mám v hlave taký chaos, spleť myšlienok, nápadov, že tá potreba vypnúť je naozaj nutná , lebo inak má človek pocit, že mu exploduje hlava ako melón dopadajúci na zem , ktorý sa rozprskne na kúsky.  Častokrát ľúbim pozerať na internete a zahraničných stránkach tvorbu iných umelcov a premýšľať nad tým, čo daným dielom chceli vyjadriť, čo symbolizuje, akú má výpovednú hodnotu.  Veľa ľudí sa nad tým nezamýšľa, páčia sa im farby, tvary, alebo len celkový dojem diela, pritom každé dielo niečo symbolizuje a odráža. V každom diele je skrytý odkaz autora, len sa treba naučiť tie diela čítať. Podľa mňa človek, ktorý hľadá... vždy nájde niečo skryté pre seba, čo sa mu hodí na danú situáciu. A tak milí moji, naučme sa na svet dívať inak, občas aj cez ružové okuliare, lebo niekedy v ťažkých chvíľach ich potrebujeme mať pevne narazené na xsichte, aby sme ich zvládli prekonať.

   Ja si vždy spomeniem na vetu zo songu  https://www.youtube.com/watch?v=6ysgBBropNA Majka S....  „ Nič nie je také vážne aby sa na tom nedalo zasmiať..., vravel život je len jazda“... Je to tak.. vždy môže byť aj horšie, takže ak máte nejaký problém, zdvihnite hlavu, usmejte sa a vrhnite sa na jeho riešenie... Život je len jazda tak si ju užime, lebo raz nám určite skončí.

   Prajem vám krásny deň, aj napriek zlému počasiu a negatívnym vplyvom, nie vždy sú dni len ružové...Život je boj, tak ho bojujme so cťou.

Tatiana Martišová/taf2handmade

Rubriky blogu

M2I0MTE3OT